SOV - RUS-1 "Reveň" (prehľadový rádiolokátor)

RUS - Radio Ulavlivatel Samoletov (RadioCatcher. of Aircraft).


RUS-1 - vývoj sa začal v roku 1934 (1935), prvý radar RUS-1 (RL s postupnou vlnou)zavedený 1939 na obranu Moskvy. Jeden z prvých radarov, ktory úspešne zisťoval zdušné ciele až na vzdialenosť 70 km. vzdialenosť vysielacej a prijímacej stanice cca 35 km, vlnová dĺžka 4 m (VHF).


RUS-2 - do výzbroje prijatý v roku 1940, okrem detekcie lietadiel bol schopný zistiť diaľku a azimut cieľa. Vzdialenosť vysielacej a prijímacej stanice bola cca 1000 m. V máji 1941 bola testovaná nová verzia RUS-2 - jednoanténová stanica schopná transportu na dvoch vozidlách. V júni 1941 bola prijatá do výzbroje pod s kódovým označením "Pegmatit". Sérivá výroba sa začala v auguste 1941 v Leningrade, neskôr pokračovala v továrni Aviapribor blízko Moskvy. Vývoj rádiolokátora a jeho modernizácie pokračoval až do roku 1945.


Bojové použitie: RUS-1 detekoval vzdušné ciele, RUS-2 (RUS-2S) alebo britský MRU-105 navádzal na ciele stíhacie lietadlá.

Fotografia RUS-1 ( www.russianarms.ru )

Vývoj bojových lietadiel koncom 30-tych rokov minulého storočia urýchlil i rozvoj protivzdušnej obrany. Tá k včasnému a presnému zásahu potrebovala informácie o vzdušnom protivníkovi. Takým zdrojom informácii sa stali rádiolokátory, ktorých vývoj bol na konci 30-tych rokov úspešne riešený v Nemecku, Veľkej Británii i ZSSR.


Prvým sovietskym rádiolokátorom určeným k prieskumu vzdušnej situácie bol typ RUS-1 "Reveň" prijatý do výzbroje v septembri 1939 (09/1939). Prvé prototypy boli vyrobené v roku 1934 s dosahom 12,5 km, po modernizácii v roku 1938 sa dosah zvýšil na 50 km pri výške cieľa 1500 m, pri zavedení do výzbroje bol dosah už 70 km. Rádiolokátor sa skladal z jednej vysielacej antény a dvoch prijímacích antén. Antény boli umiestnené na nákladných automobiloch, pričom vysielacia anténa bola umiestnená v strede v línii medzi dvoma prijímacími. Vzdialenosti antén boli zhruba 30-40 km.
V roku 1937 boli týmto rádiolokátorom pokusne vyzbrojené 3 zbory PVO - PVO Moskvy, Leningradu a Baku. PVO Moskvy a Leningradu z dôvodu významu týchto miest, Baku pre jeho ropný potenciál. Rádiolokátory boli rozmiestnené zhruba 150-250 km pred hlavnými aglomeráciami na hlavných náletových smeroch, aby mali protilietadlové delostrelecké jednotky dostatočný čas na prípravu obrany.


Rádiolokátor bol pokusne vyskúšaný v sovietsko-fínskej vojne. Práve detekciou fínskych lietadiel pri ich náletoch na Leningrad sa v praxi overil dosah rádiolokátoru. Zároveň rádiolokátory dokázali svoju odolnosť - počas svojho takmer 5 mesiacov trvajúceho bojového nasadenia sa nevyskytol technický problém, ktorý by nemohla odstrániť obsluha.


Po ukončení sovietsko-fínskej vojny bol aj s pomocou britských špecialistov vylepšovaný systém včasnej výstrahy, hlavne v oblasti Baku, kde neboli k dispozícii novšie rádiolokačné systémy.


Začiatkom veľkej vlasteneckej vojny bolo vo výzbroji Červenej armády okolo 45 týchto rádiolokátorov, väčšinou zaradených u PVO Zakaukazka a Ďalekého východu.


Zavedením rádiolokátorov RUS-1 (RUS-2) do výzbroje PVO prudko vzrástla efektívnosť PVO. Údaje o vzdušných cieľoch (diaľka, azimut, rýchlosť letu skupinového aj jednotlivého cieľa) od niekoľkých rádiolokátorov umožnila veleniu okruhu PVO reálne vyhodnocovať vzdušnú situáciu a efektívne používať vlastné zdroje.



Zdroj: archív Martina Smíška - plk. Ing. Karel ŠIMEK - Prvé sovětské rádiolokátory (Letectvo a PVO, 1984, str. 62), www.russianarms.ru , www.czasopismasp.mil.pl