SOV - S-60 (57 mm protiletadlový kanon)

Vývoj 57 mm PLK S-60 sa začal v roku 1944 v CAKB (ЦАКБ - Центральное артиллерийское конструкторское бюро)pod vedením V. G. Grabina. Súbežne s projektom tohto PLK prebiehal vývoj aj dvoch ďalších konkurenčných projektov - v OKB č. 88, založenom na automate 61-K a v konštrukčnej kancelárii továrne č.4 (vytvárajúcu vlastnú konštrukciu). Pri porovnávaní projektov pred komisiou GAU bolo rozhodnuté, že konkurenčné projekty nie sú relizovateľné a ďalší vývoj bol povolená len pre PLK S-60.
Prototyp PLK S-60 bol prvýkrát testovaný na konci roku 1946. Testy odhalili rad nedostatkov, ktoré si vynútili ďalší vývoj. Opakované skúšky prebiehali v auguste až septembri 1949 a následne bol v januári 1950 PLK prijatý do výzbroje ako 57 mm automatický protilietadlový kanón S-60.


Prvé bojové nasadenie kanóna (ako vojenská pomoc pre KĽDR bol použitý v kórejskom konflikte) prinieslo určité úpravy, ktoré si vynútili negatívne bojové skúsenosti (trhanie vyťahovačov, zanášanie podávačov, problémy s vyvažovačom a ďalšie). Pri ďalšom používaní boli odhalené aj ďalšie nedostatky konštrukcie - skríženie a vzpriečenie nábojov pri podávaní, nedokonalé uzatvorenei záveru pri automatickej streľbe, pretlačenie náboja mimo os nábojovej komory a jeho následné vzpriečenie, súčasné podávanie dvoch nábojov zo zásobníka, krátky, alebo naopak dlhý záklz hlavne a ďalšie. Riešeniu problémov nepomohli ano časté protichodné názory a konflikty medzi pracovníkmi konštrukcie a výroby o spôsobe odstránenia zistených nedostatkov.


Automat na svoju prácu využíva energiu záklzu hlavne, podávanei nábojov je z páskového zásobníka pre 4 náboje. Tlmič záklzu je hydraulický, zbraň má pružinový vyvažovač. Ovládanei zbrane je mechanické ručné, alebo elektrické. Spodná krížová lafeta je vybavená dvojosým podvozkom s kolesami nákladného automobilu ZiS-5 s dvomi ramenami. Pri streľbe sa spodná lafeta spúšťa na 4 oporné taniere (výnimočne je streľba možná aj počas pohybu), spätné vyzdvihnutie je zabezpečené dvomi hydraulickými zdvihákmi na nápravách. Hlaveň umožňovala nepretržitú streľbu v rozsahu 50-60 výstrelov, potom došlo k jej zahriatiu na cca 400-450°C s hrozbou jej poškodenia. Z toho dôvodu bol v súprave kanóna zaradený vodný chladič, schopný v priebehu 3-4 minút schladiť hlaveň na 80-100°C pre pokračovanie v streľbe. Kanón bol primárne určený pre streľbu v rámci batérie, pričom prenos údajov zo streleckého rádiolokátora na jednotlivé PLK (až 8 ks) zabezpečoval komplet sledovacích pohonov ESP-57. Ako strelecký rádiolokátor boli postupne používané PUAZO-6-60 (PUAZO-5, PUAZO-6), SON-9 (SON-9A) a nakoniec RPK-1. Prostredníctvom ESP-57 bolo možné riadiť PLK v nasledujúcich režimoch:
- automatické diaľkové navedenie PLK batérie na základe údajov zo streleckého rádiolokátora (základný spôsob)
- poloautomatické navedenie jednotlivých kanónov na základe údajov zo streleckého rádiolokátora
- ručné navedenie PLK na základe údajov streleckého rádiolokátoras podľa nulových indikátorov (indikátorový spôsob). Pri použití centralizovaného riadenia (strelecký rádiolokátor, ESP-57) sa museli PLK nachádzaťž max. 50 metrov od centrálneho bodu (tzv. "batéria stred") - rozvodnej skrine.
Pre napájanie PLK (ESP, PUAZO) slúžila elektrocetrála SPO-30 (možná náhrada za podobnú s výkonom 30 kW), alebo štandartná priemyselná sieť (3 x 220 V, 50 Hz). Pokiaľ bolo v zostave batérie len 6 PLK, bolo možné použiť aj elektrocentrálu AP-24 s výkonom 24 kW).


Sériovú výrobu zabezpečovali Závody č. 4, 7, 92, 235 a 946.


Kanóny boli vyvážané do mnohých štátov sveta, zúčastnili sa desiatok vojenských konfliktov od vojny v Kórei až po súčasnosť. Slúžili aj v Československu (do 180 ks) a následne aj v Armádach Českej republiky a Slovenskej republiky.






Zdroj: archív autora,A.B. Širokorad - Encyklopedia otečestvennoj artillerii, Charvest 2000, Minsk, ISBN 985-433-703-0