Jan V. Palaiologos

Císař Jan V. Palaiologos


- vládl v letech 1341 - 1376 a 1379 - 1390



-založeno během linkování

Ioannes V. Palaiologos – byzantský cisár


Vládol v rokoch 1341 až 1376 a 1379 až 1390


Ioannes sa narodil 18. júna 1332. Jeho rodičmi boli byzanský cisár Andronikos III. a Anna Savojská.


Ioannes nastúpil na byzanský trón po smrti svojho otca Andronika III. v roku 1341. Keďže mal len deväť rokov, vlády nad Byzanciou sa ujala, ako regentka, jeho matka Anna Savojská. Jej panovanie však bolo krátke, pretože ešte v tom istom roku sa za cisára vyhlásil Ioannes VI. Kantakuzenos, ktorý povstal proti Anne Savojskej. Tým sa začala takzvaná 2. občianska vojna, sprevádzaná mnohými povstaniami. Najvýznamnejšie z nich bolo povstanie Zelótov v Solúni, známe aj pod menom “Zelótska komúna”. Táto občianska vojna sa skončila v roku 1347, keď sa Ioannes V. a Ioannes VI. čiastočne uzmierili a začali spoločne postupovať proti rebelom. Ich spory však neutíchli a toto dvojvládie sa skončilo až v roku 1354, keď sa Ioannovi V., za pomoci janovského korzára Francisca Gattilusiho, podarilo zvrhnúť Ioanna VI.


Najväčšie nebezpečenstvo pre Byzanciu predstavovali Osmanský Turci, ktorí si za ciel stanovili dobiť „Rumeliu“ – zem Rimanov, teda Byzanciu. Akousi „základňou“ pre osmanské výboje do vnútrozemia Balkánu sa stalo mesto Kalipolis (Gallipoli). Keďže byzanská armáda bola slabá a pozostávala hlavne zo žoldnierskych oddielov, a jej bojová morálka bola na nízkej úrovni. Preto sa Ioannes V. obrátil, so žiadosťou o vojenskú pomoc, na pápeža Inocenta VI. V roku 1357 sa v Smyrne vytvorila kresťanská liga, tá však skôr sledovala obranu obchodných záujmov Rodosu, Benátok a Cypru. V roku 1359 obľahli Osmani Konštantínopol, boli však odrazení. V roku 1361 dobili Osmani Adrianopol a v roku 1365 učinili z neho svoje hlavné sídlo na európskej pôde. Ioannes V. požiadal o pomoc Benátky, Janov, Bulharov a Srbov, no nikto z nich mu neposkytol významnejšiu pomoc. V roku 1366 sa Ioannes osobne vydal do Uhorska na rokovania s Ľudovítom I. Veľkým. Na spiatočnej ceste ho však zajali Bulhari. Zo zajatia ho vyslobodil jeho bratranec Amadeus VI. Savojský. Amadeus dobil aj prístavy Mesembriu a Sozopol a na krátky čas vyhnal Osmanov aj z Kalipolu. V roku 1367 Ioannes navštívil Rím a pápeža Urbana V. V roku 1369 sa Ioannes V. vrátil do Konštantínopolu, no tu už vládol jeho syn Andronikos IV. a v Solúni zasa vládol jeho druhý syn Manuel II.

Byzancia musela odvádzať poplatky sultánovi Muradovi I. Ioannes V. musel Murada I. vojensky podporiť v jeho boji so seldžutskými emirátmi v Malej Ázii. Proti tejto vojenskej výprave povstalo konštantínopolské obyvateľstvo, vedené Andronikom IV. Ioannes zbavil Andronika nástupníckeho práva a nechal ho uväzniť. Za nového spolucisára, Ioannes vyhlásil v roku 1375, svojho mladšieho syna Manuela II. Andronikovi sa však podarilo ujsť z väzenia a za pomoci Benátok zvrhol svojho otca z trónu a sám sa vyhlásil za cisára. Proti nemu však zasiahol Murad I. a v roku 1379 opäť uviedol na byzanský trón Ioanna V. Byzancia sa do značnej mieri stala závislá na Osmanskom sultanáte. V roku 1390 na krátko uzurpoval cisársky trón Ioannov vnuk Ioannes VII. no Ioannes V. ho zakrátko zvrhol.


Ioannes VII. zomrel 16. februára 1391


Kolektív autorov – Dějiny Byzancie
- vydala Academia, Nakladatelství Československé akadémie věd – Praha 1992, ISBN 80-200-0454-8


www.wikipedia.com